Jednorázovky :) - Výlet so 4. G

Výlet so 4. G

Dnes je ten deň D, na ktorý sme všetci dlho a netrpezlivo čakali. Celá 4. G. Doteraz ste si možno mysleli, že sa chystá nejaká svadba, no prečo by sa na ňu preboha tešila iba 4. G ? Tak ja vám to teda prezradím. Ideme na výlet, nie na svadbu. Naša triedna konečne usúdila, že hoci sme banda neposlušných deciek, ktoré pri prvej príležitosti šprintujú do McDonaldu, no ak si to situácia vyžaduje, vieme sa správať aj zodpovedne. No … zodpovedne, ako zodpovedne. Teraz sme zodpovedne stepovali pred gymplom a čakali, kým nám profky skontrolujú všetky tie nepotrebné, ale bohužiaľ nevyhnutné zbytočnosti. Vedeli sme, že sa nám nič nestane, lebo sa pred nami trasie celé nebo. Máme totiž protekciu rovno u jeho výsosti, sirovi Luciferovi. Rad sa pomali posúval a ja som sa konečne ocitla pred učiteľkou.
„Mám!“ Zahlásila som bez obalu, skôr, ako sa ma triedna stihla spýtať. Nedôverčivo sa na mňa pozrela, no pustila ma do autobusu. Hľadám nejaké dobré miesto vzadu, kde by sme mohli šrotovať čipsy, aj keď by boli, nedajbože zakázané. Samozrejme, aj keby sme sedeli rovno učiteľke pod nosom, to by na veci nič nemenilo. Veselo, ale opatrne by sme sa napchávali ďalej. Staré múdrosti majú väčšinou pravdu, aj v tomto prípade platí, že zakázané ovocie chutí najlepšie. Akurát sme stihli zakývať a už vyrážame. Nikdy sa mi Šaľa nezdala dlhšia, ako tento raz, pretože sme si dali záväzok, že chrumky otvoríme až po Šali. Sláva, práve sme opustili Šaľu, (za hlasitého trénovania hlasiviek v prekrikovaní sa) a rútime sa v ústrety chrumkavého dobrodružstva niekde v Strážovských horách. Ten názov mi je povedomí, ale ani, keby som sa mala naporciovať, podusiť a následne pripiecť, ani tak by som nerozlúštila záhadu Strážova. Autobus sa šinul ďalej a čoraz viac sa ozývalo šušťanie papierikov a od niektorých „umelecky nadaných“ aj spev. Nezasvätený by si mohli myslieť, že nelegálne prevážame paviánov, ale môžem vás upokojiť. Takéto veci si nechávame na voľný čas. Pomali prišla na čas aj cukríková bitka. V tejto bitke ide o to, že niektorý obetavý ľudia kúpili cukríky na to, aby sme nimi mohli dostať –v lepšom prípade- do hlavy v horšom prípade do oka, alebo inej časti tváre. Cukríkovú bitku má každý rád, lebo si nazbierame trofeje a nikto nie je znevýhodnený. Cukríky prestanú trieskať naše telá až vtedy, keď nejaký šikovný človek trafí mierový bod = učiteľka. Tá začne vypočúvanie na tému cukrík v mojich čerstvo umytých vlasoch. Nastal čas, aby niekto zapotil koninu typu : „To priletelo zvonka.“ Celý autobus ide povinne do rehotu a my máme odpustené. Kým si rátame ťažko vybojovanú korisť, krajina za oknami sa zdvíha a vlní, čo je neklamný znak , že sme onedlho v cieli. A naozaj. Asi o pol hodiny sa vybaľujeme a staviame stany. Naše útočisko sa volá medvedí brloh, alebo tak nejako. Dnes sme sa akurát udomácnili, čo znamená, že sme si postavili stany a pár odvážnych blbcov sa vybralo na prieskum okolia. Samozrejme bez povolenia. My sme ale všeobecne šťastná trieda, takže sa učiteľka nikdy nič nedozvedela. Na druhý deň sme mali naplánovanú celodennú túru, takže sme hneď po raňajkách vyrazili. Pochodovali sme po ceste a neceste, kopci a rovinke, potoku a potôčiku, až učiteľka skonštatovala, že sme zablúdili. Povinne sme sa zarmútili, nad našou neutešenou situáciou a sadli sme si na trávu, aby sme skonzumovali obed. Obednú prestávku sme strávili dohadmi o správnej ceste. Jeden tvrdil, že musíme ísť na 100 % doprava, druhý zas hovoril, že určite doľava a Maja rozhodla, že si zavolá vrtuľník myšlienka je to síce pekná, ale pomohlo by, keby si tá trubka všimla, že tu nie je signál. Nakoniec sme sa utrápene vybrali, kam nás oči zaviedli. Uvideli sme pár kráv, býkov, zatúlaného somára (náramne sa podobal na Miša) a čiernu mačku. Zdesene sme uskočili, keď okolo nás preletelo klbko hnedo-bielych chlpov, ktoré s vrčaním zašmikovali asi dva metre odo mňa. Klbko sa zúrivo rozpletalo a som konečne mohla rozoznať moju bláznivú Jack Russelku a jej kamarátku kokršpanielku Izisku. Bola som veľmi šťastná, ale ešte šťastnejšia som bola, keď som uvidela štyri chalúpky a z toho krajnú ružovú. Potvrdilo sa nám pravidlo koniec dobrý, všetko dobré a na druhý rok zase trénovali svoju orientáciu v Strážovskom pohorí.